z denníka Parížanky..jour 05

Je to na dobrej ceste. Po troch týždňoch som sa adaptovala natoľko, že ma začínajú na ulici oslovovať miestny obyvatelia žiadajúc o radu. Zväčša sa pýtajú na cestu, čo je mi veľmi vtipné nakoľko cesty tu nepoznám žiadne a trafiť sa do jednej konkrétnej uličky bez mapy v telefóne mi robí stále dosť veľký problém. Začína sa to vždy nenápadne. V nestráženom okamihu ma osloví neznáma mademoiselle “madmuazel“: Excuse moi, mademoiselle. Ou est magazine Zara? “ekskuze mua, madmuazel. U e magazán Zara?“ V rýchlosti si preložím čo to nešťaštné stvorenie po mne chce a s úsmevom na tvári sa jej snažím pomôcť. Zaru som včera videla, šla som okolo, dokonca som aj nazrela dnu, a ak sa zamyslím, určite si spomeniem. Vous traversez la rue et tournez a droit et c’est la ba „vu traversé la ru e turné a druat e se la ba“, divoko som pri tom gestikulovala, aby vedela, ktorú ulicu presne myslím a kde presne to má zabočiť do prava. Spokojná ako krásne som zvládla si spomenúť a ešte aj v miestnom jazyku slečnu nasmerovať, som sa pozerala ako sa rozbehla smerom, aký som jej ukázala. Rozbehla sa takou rýchlosťou, že som chvíľu uvažovala, či som nemala ísť s ňou, asi tam budú mať nejaký super mega výpredaj. Vybrala som sa svojim smerom, čo tam po obchodoch, predsa som sem prišla študovať a nie nakupovať. Prešla som zo dve uličky a narazila na spomínanú Zaru. V rýchlosti si vybavujem, čo som nešťastnej slečne povedala a len dúfam, že tú majú tých Zár viac a na nejakú narazila aj na tej ceste, ktorou som ju poslala.

V triede na mňa čakalo prekvapenie. Namiesto američanky máááájgošššš nám poslali brazílčanku Yedu. Yeda má asi sto rokov a je psychiatrička. Vyzerá na stodva rokov, prejavom je to na hranici zatvorenia do miestnej pobočky Pezinku. Yeda sedí, zmätene sa pozerá okolo seba a stále sa usmieva. Úsmev má trocha desivý. Niečo medzi pretekárskou kobylkou a hollywoodskym žiarivým úsmevom. Yeda rozpráva veľa, vyjadruje sa ku každej téme a obzvlášť rada vyťahuje rôzne definície z odboru. Rozumie jej len učiteľka a to tiež zriedkavo. Yeda totiž hovorí plynule portugalsky a kde tu dá nejaké to slovo aj vo francúžštine. Na tretí deň to prestalo baviť aj učiteľku Ingrid a tak sa na Yedu len usmieva a pri treťom pokuse o porozumenie mávne rukou a pokračujeme ďalej. Columbijská hviezda Jullietta sa so mnou viac a viac kamoší. Pár dní dozadu odhalila zámer tejto svoje nečakanej náklonnosti. Pri predstavovaní neušlo jej pozornosti, že pracujem v mediálke a ona by v nej tiež chcela pracovať a tak na mňa vybalila otázku, či nejakú nepoznám a nepomohla by som jej. Neviem, či vyzerám ako niekto kto pozná všetky mediálky, obzvlášť dobre tie v Paríži, ale nechcela som jej brať nádeje a tak som jej sľúbila, že sa tu v okolí popýtam. Neviem síce koho a ako, ale tak Jullietta bola spokojná s touto neurčitou odpoveďou. Popravde, aj keby som hneď o nejakom džobe vedela, asi po ňom skočím skôr ako poviem Julliette. Ona tento môj zámer asi túší a snaží sa mi byť nablízku čo najviac a vyjadrila túžbu ísť so mnou do Louvru. Vravím si, fajn, však nepôjdem aspoň sama a potrénujem trocha jazyk lebo Jullietta je jediná z našej skupinky, ktorá odmieta switchnúť do angličtiny po hodine, Ako to tak býva, Murphy sa postaral a začiatkom týždňa vylial Seinu. Dážď neustával a tak presne v deň našej plánovanej návštevy Louvre, sa v Louvri rozhodli, že oni to radšej zatvoria a pobalia tie expozície kým ich nezamočí. Jullietta to videla večer v správach a tak sa rozhodla, že nepríde ani do školy. Ja som si prezieravo pripravila náhradny program, návštevu l’arc de triomph. V piatok konečne prestalo na chvíľku pršať a tak som sa vybrala pešo. Nie je to ďaleko, taká príjemná hodinka prechádzky. Celá natešená a pripravená na výstup hore na oblúk sa blížim. Na Champs Elysee ma prekvapila vysoká koncentrácia policajných zložiek. Vravím si, fajn, bude tu bezpečno. O kúsok ďalej sa začal koncentrovať dav voľne prehodený cez zábradlia popri ceste. Všetci mali v rukách foťáky a pripravený stiehli na nejaký zaujímavý objekt. Trochu podozrievavo som pokračovala ďalej. Hlavou mi vŕtalo prečo sa tí ľudia tak koncentrujú a snažila som sa spomenúť si na všetky dôležité dátumy vo francúzskej histórii. Nič. Zaujala ma kórejská vlajka a tak som začala porovnávať v hlave histórie. Bolo to expresne rýchle. O histórii Koréji viem jedno konkrétne veľké nič. Stále som to nevzdávala a pokračovala až k poslednej skupinke tlačiaceho sa davu a dvom policajtom, ktorí zúfalo rozhadzovali rukami. Závora bola tesne pred oblúkom a ďalej nepúšťali nikoho, prejsť na druhú stranu ulice sa nedalo, a oblúk bol zatvorený pre verejnosť. Začalo mierne poprchať. Vravím si, super! Toto sa naozaj môže len mne stať. Ako správny optimista som sa nenechala vyviesť z miery a po úvodnej spŕške nadávok som si povedala, že teda počkám čo za cirkus to bude. Pán policajt vravel, že to o chvíľu začne. Vtisla som sa medzi dav a čakala. O chvíľu začal hrať orchester pod oblúkom. Na motorkách značky BMW sa dovalil rad gandarmerie – stov rozmiestnených v tvare z môjho pohľadu tažko určitelného. Za nimi striedavo vystupovali a nastupovali ľudia v oblekoch do aút. Pred nimi rovnaká gandarmerie na koníkoch čakala na pokyn. Keď všetci aspoň trikrát nastúpili a vystúpili z áut a orchester dohral, celý sprievod sa pohol. V perfektne nacvičenom rozmiestnení za sprievodu šťukania mobilných foťákov sa konečne odpratali. Vyhrané som stále nemala. Sprievod sa síce pobral preč, ale zjavne bolo treba najskôr pustiť upratovacie autíčka, ktoré pozbierali výkali od gandarmerie na koňoch, potom trebalo počkať kým sa všetci turisti natlačia do jednej veľkej masy a po pol hodinke ich začať po jednom púšťať bližšie k oblúku. Riadne znechutená a už aj premrznutá som sa predrala k oblúku, urobila jednu obligátnu fotku a v sprievode mapy v mobile som sa vybrala domov. Liezť hore na oblúk sa mi v tej kose už naozaj nechcelo.

Vrámci úspešných ciest za pamiatkami, som sa rozhodla, že v sobotu dám šancu Montmartu. Bola som tam len raz, v prvý týždeň a to len na kávu. Teraz som mala plán ísť si pozrieť uličky, navštíviť miestne múzeum a dať si obed. Počasie mi prialo, rovnako ako za posledné týždne. Bolo príjemných 14stupňov, na oblohe plno mrakov. Vyzbrojená foťákom a dáždnikom som vyrazila. Braním mapy som sa neobťažovala. Dávam to tu na miestnu a nie na turistku a mapa by ma mohla škaredo prezradiť. Len tak s foťákom sa budem tvráriť nenápadne ako mladá nadšená fotografka. Zaručený spôsob boja proti otravným pouličným predavačom selfiestick a minieiffeloviek. Sacre coeur som našla ľahko, aj múzeum Montmartu sa mi vďaka šipkám podarilo rýchlo nájsť. Následne som sa vybrala za jedlom a kávou. Ako návštevník umeleckej štvrti Paríža som sa rozhodla pre kaviareň kde kedysi jedávali a pili miestny umelci, Le consulat. Z tých novších sa tam zastavil Woody Allen, dokonca tam točil aj nejaký film. Usadila som sa a plynou francúžštinou som si naobjednávala čo sa dalo, klasickú cibuľačku, pravé francúzske crepe palacinky a kávu. Po hodinke stolovania a vychutnávania si prostredia, som sa rozlúčila s umelcami a chcela zaplatiť. Tu nastal nečakaný problém. V tomto pohostinstve moju kreditku neberu. Nervózne s úsmevom som sa pozrela na čašníka, že to je super, ale ja nemám inú kartu a ani cash. Čašník v tomto problém nevidel a dal mi skvelú radu, aby som si šla vybrať peniaze z bankomatu. To už sme switchli do angličtiny lebo po fancuzsky by som mu to tam ešte teraz vysvetlovala. Vravím mu, že to je super nápad, ale to budem musieť ísť do Bratislavy na Slovensko, požiadať v banke o PIN, počkať tak 30 dní a potom si budem môcť vybrať peniaze z bankomatu. Tu už začal čašník šípiť problém, ale stále sa nevzdával. Napadlo ho, že by som mohla mať aj viac ako len jednu kartu. A to ja aj mám, vravím mu. A bolo vidieť ako mu do tváre vstúpila nádej. Avšak vzápetí aj odišla, keď som mu prezradila, že na tej druhej karte nie sú peniaze. V tomto momente sa pri nás zastavili ďalší dvaja čašníci a sledovali čo sa deje. Začínala som byť nervózna a cítiť sa dosť nepríjemne. Pohľady čašníkov tomu veľmi nepomáhali hoci sa usmievali a uisťovali ma, že to je úplne v poriadku a určite nájdeme nejaké riešenie. Keď všetky možnosti platenia cash a nájdenia PINu stroskotali, napadlo jedného, že obehne okolité krčmy a zistí, či neberú moju kartu. Po dvoch minutách bol späť a šťastný mi hlásil, že je to super, že vedľa berú moju kartu, takže možem zaplatiť u nich a oni si to už nejako vybavia. Pobrali sme sa teda vedľa, ale aby to nebolo zasa také jednoduché, aj tu nastal problém. Chlapec sa zjavne bavil s niekym, kto o týchto veciach nerozhoduje a keď som víťazoslávne vytiahla na slečnu za kasou svoju prenádhernú American express, zamračila sa, že čo akože chcem týmto dokázať. Prebehla expresne rýchla hádka medzi ňou a mojim čašníkom, na konci ktorej sa jej začal vyhrážať svojim šéfom a odišiel. Ja som mala ostať tam a čakať. To bol jeho posledný pokyn medzi dverami. Nesmelo som sa usmiala na slečnu za kasou, ale asi nie dostatočne. Prezrela si ma, zhodnotila a dala pokyn, aby som ju nasledovala. A tak sme sa zasa ocitli v pôvodnom pohostinstve kde môj čašník intenzívne komunikoval so svojim šéfom, ktorý mal na linke zasa jej šéfa. Stála som tam asi dosť zúbožene a tak prišiel ku mne ďalší čašník, ktorý sa rozhodol vytrhnúť ma z tohoto utrpenia. Na výmenu za moje telefónne číslo mi ponúkol zaplatenie mojho účtu. Vraj ho potom môžem pozvať na drink. Vravím si, výhodný obchod, však za chvíľu odchádzam a číslo fungovať nebude. Chlapec bol spokojný ako dobre mi to predal a odobral sa vybaviť to v kase. Jeho rýchlosť nebola dostačujúca a tak kým on stihol prísť ku kase, ja už som bola v zajatí nepríjemnej slečny, ktorá proti svojej vôli pristúpila na platbu a moju kartu už strkala so svojho prístroja. Platba prebehla v poriadku, slečna sa usmiala a poďakovala mi. Ja som sa ospravedlnila za spôsobené problémy a zdrhala čo najrýchlejšie preč. Nikto sa na mňa nemračil a nekričal ako by bolo štandardom u nás, naopak sa všetci usmievali a uisťovali ma, že to je úplne v pohode a oni sa takto bavia každý deň.