z denníka Prížanky..jour 06
Bola nedeľa a na programe dňa bola oslava narodenín otc Oliviera. Pri tejto špeciálnej príležitosti sa rozhodlo, že bude dobré ak budeme mať aj špeciálne jedlo, a tak číňanka Lili dostala za úlohu predviesť svoje kuchárske umenie a ukuchtiť nám niečo naozajstné čínske ako od maminky.
Lili spísala dlhý zoznam potravín, mama Annette našla čínsky obchod a hromadne sme sa pobrali na nákup. Annette povedala, že obchod je v originál čínskej štvrti a je to naozaj zážitok a rozhodne to treba vidieť.
Neprotestovala som. V naozajstnom čínskom obchode som ešte nebola. Bola aom len v tom na Miletičke, aj to nebol obchod, ale len záplava čínskych stánkov. Predstavovala som si, že tu to bude niečo podobné, len budú mať strechu nad hlavou a v regáloch budú potraviny namiesto Luj Vifón kabeliek a tenisiek Adibas.
Stretli sme sa v zostave mama Annette, dcéra Valentine, pomocníčka na všetko Lita, Lili a ja.
Lita, národnosťou asi peruánka, je pani okolo 60tky, ktorá v tejto rodine pracuje už 20 rokov. Lita má na starosti upratovanie a občas varenie, a občas sa tu stará o celú rodinu keď zrovna mama Annette váľa šunky niekde mimo domova.
V praxi to vyzerá tak, že Lita príde ráno pred nástupom do svojej práce (áno, má aj normálne zamestanie. Nie, neviem aké.) a umyje riad v kuchyni, sprace čo nájde len tak voľne pohodené v byte. Potom sa vráti poobede a znova umyje riad, sprace čo nájde voľne pohodené. Raz či dvakrát do týždňa robí veľké upratovanie.
Tiež varí alebo asisituje pri varení mame Annette takmer denne. V šuplíku má naozaj veľa receptov. Niektoré obzvlášť dobré a niektoré obzvlášť smradlavé, ale o tom inokedy.
V čínskej štvrti to vyzeralo miestami naozaj ako na Miletičke. Stánky, respektíve debničky so zeleninou stáli len tak uprostred ulice a šikmookí spoluobčania pokrikovali na okoloidúcich, čo za pochúťky majú. Možno v tom zmätku čínštiny padlo aj legendárne „len dvasaťpeť...tak dvasať, dvasať máte?“
Nerozumela som, ale prekladala som si to takto, tak po našom miletičovskom.
V čínskom supermarkete mali veľa jedla a z rôznych kútov Ázie. Veľa tu mali hlavne polotovarov, takých tých originál wifon polievok s príchuťami od výmyslu sveta.
Veľa tu mali aj ryže, ale tú sme nekupovali. Lili ryžu nemá rada.
Kupovali sme hlavne veľa zeleniny a mäsa. Zo zeleniny som rozpoznala uhorku dovezenú zo Španielska, cuketu tiež z nejakej nečínskej krajiny a papriku bez určenia miesta pôvodu. Každá potravina tu totiž mala napísané odkial presne pochádza.
Ostatné produkty z výkladu „ovocie a zelenina“ som v živote nevidela, neviem ako sa volajú a miestami som aj pochybovala, že sa naozaj jedná o produkty pestované na Zemi.
Pult s mäsom bol taký náš. Klasický dlhýýýýý pult s rozporcovanými zvieratami naloženými v mini miskách a štítkami o akú časť a aké zviera ide.
Prekvapená som bola, že tu predávajú aj kožu. Normálne veľký kus kože napríklad z prasaťa, ktorý vám naporcujú ako si zažiadate.
Miestna ponuka mäsa a mäsových produktov bola obohatená aj o morské produkty. Od zmrazených minikreviet až po žraloka ste tu našli čokoľvek, napríklad aj živé mini slimáčiky. Slimáčiky boli umiestnené v bielej polystyrénovej krabici bez uzáveru. Túto skutočnosť si zrejme tie nešťastné stvorenia uvedomovali a snažili sa z celej sily škriabať na slobodu. Niektorí sa zachránili a nenápadne unikali pomedzi regále a množstvo nôh. Niektorí nemali toľko šťastia a tesne pred cieľom boli premiestní do malého plastového vrecúška.
Zaujímavosťou tu boli poradové lístky, ktoré ste si museli vytlačiť. Normálne ako u nás v predajni u operátora alebo v banke. Prídete k stojanu s tlačítkami, vyhľadáte svoj problém v ponuke a systém vám vypľuje poradové číslo. Na mini obrazovke potom hodinku sledujete kedy prídete na rad.
Tu to funguje rovnako, len ten prístroj na vypľúvanie lístkov majú len s jedným tlačítkom bez možnosti voľby po čom idete a bez farebného dotykového displeja. Zaujímavé je, že aj keď máte lístok, postavíte sa do nekonečného radu a čakáte.
Postavili sme tam Litu. Lili jej dala inštrukcie aké mäso treba kúpiť a šli sme vyberať špeciálne koreniny a sójovú omáčku.
Po nákupe som sa ponúkla, že budem robiť Lili pomocnú silu v kuchyni, reku že sa priučím ako sa robí naozajstné čínske jedlo. Začali sme polievkou. Tá bola celkom jednoduchá. Lili v podstate len nahádzala všetko, čiže mäso, konrétne rebierka. Zeleninu do polievky nedávala, tá vraj ide ako posledná. Tak sme nechali rebierka máčať sa vo vriacej vode a začali pripravovať zeleninu.
Lili vytiahla veľký sekáčik na mäso a čakala kým ošúpem kukuricu. So zápalom sa pustila do rozsekávania kukurice na menšie kúsky, vraj aby sa nám to lepšie jedlo. Kukurica ri každom seku poletovala okolo nás a za pár minút sme jej mali viac vo vlasoch ako na samotnom šúľku kukurice.
Aj som navrhla, že veď to tam mohla šupnúť v celku, zjesť by sme to zvládli aj tak, ale Lili sa práca so sekáčikom očividne veľmi páčila a na moje rady sa len pousmiala a energicky švihla sekáčikom.
Ako ďalšie sme pripravovali hovädzie mäso s paradajkami. Keď začala Lili pridávať k mäsu do obrovskej wok panvice aj zemiaky, prekvapene som zdvihla obočie. Spýtať sa a ukázať svoje prekvapenie som sa neodvážila, aby som náhodou neurazila. Domácu mamu Annette toto netrápilo a rovno sa Lili spýtala, či oni naozaj poznajú a jedia aj zemiaky. Lili tiež neveriacky pozrela a kontrovala protiotázkov, prečo by nemali. Annette sa jej snažila vysvetliť, že číňan a zemiak nejde dokopy tak skvele ako číňaň a ryža a tak je to pre ňu trochu šok. A tak nám Lili vysvetlila, že zemiaky sa v Číne jedia, sú veľmi obľúbenou potravinou a to o ryži je len taký streotyp.
To sme mali možnosť si hneď aj potvrdiť. Po otázke, či sa Lili k tomu mäsu a zelenine nechystá pripraviť aj tú stereotypnú ryžu, vypleštila oči. Trochu neisto povedala, že veď áno, len zabudla.
A ihneď na mňa smerovala otázku, že či viem ako sa robí ryža. Vravím jej, že viem a na dôkaz som na ňu vysypala postup aj s otázkou, či u nich sa to robí rovnako alebo má nejaký špeci recept. V tomto momente sa Lili priznala, že ona nevie. Ona ryžu nikdy nevarila a variť ani nevie. Oni na to majú v Číne špeciálne hrnce, do ktorých ryžu hodia a vyjde im z toho po nejakom čase uvarená.
Tak jej vravím, že nevadí, že veď to nejako dáme. Začala som jej vysvetlovať ako sa teda ryža robí u nás, a ako ju môžeme pripraviť. Tento postup sa zdal Lili príliš komplikovaný a tak sa rozhodla, že ona len vyleje vriacu vodu do hrnca a do toho šupne ryžu. Fakt, že pomer vody a ryže sa ani zďaleka nepribližoval tomu správnemu, ju vôbec nevyrušoval. Očami začala túto vodnú zmesku hypnotizovať až kým jej z toho nevyšla ryža, taká tá mazľavá lepiaca sa.
Na večeru sa k nám pridala aj nová študentka v dome. Američanka, vekom niekde okolo 20 – 22, menom Flannery (má predkov v Írsku, preto to meno).
Flannery nevie po francúzsky ani slovo a na jazyky vraj nemá ani bunku v tele, tak sa rozhodla pre tej najmenej komplikovaný jazyk.
Dnes je to týždeň čo tu s nami žije a zatial sme ju videli len dvakrát, tak snáď to znamená, že veľa študuje. Síce asi skôr polohy z francúzskej verzie kamasútry, ako konverzácie, ale tak aj to sa jej určite v živote zíde.
Večera dopadla veľmi dobre. Domáci Lili pochválili a mini potlesk uznania ako pomocná sila som si vyslúžila aj ja. No a hneď mi bolo oznámené, že táto zábava čaká aj mňa lebo oni chcú ochutnať aj naozajstné slovenské jedlo ako od maminky.
Deň D prišiel dnes takže sa o chvíľu vyberiem na nákupy a večer budem variť. Zo systému mi po zadaní kombinácie : typicky slovenské, najmenšia šanca pokaziť, ľahko zohnateľné suroviny, vyhodilo kombináciu nasledovného menu : cesnačka, francúzske zemiaky (nech máme k tomu aj trochu vtipu, že čo u nás doma varíme ako typicky francúzske jedlo) a bábovka ako dezert.
Tak mi držte plece (palce nie, lebo koľko palcov toľko chýb) a snáď sa tí francúzi najedia aj dnes ☺
