z denníka Parížanky..jour 07

Tak v piatok bol ten veľký deň kedy som varila pre domácich. Číňanka Lili sa už od pondelka zaujímala kedy to začnem variť, aby mi mohla pomáhať ako som pomáhala ja jej. Tak som jej trpezlivo každý deň oznamovala, že nič na mojom kalendári sa nemení a začnem variť asi tak o štvrtej nech to do pol deviatej všetko stihnem.
V piatok ráno sme sa vybrali s mamou Annette na nákup. Ja vyzbrojená zoznamom potravín v slovenčine a francúzštine, Annette veľkou nákupnou taškou. 
Ako sa onedlho v obchode ukázalo, na internete nie je všetko a online slovníky zďaleka neobsahujú všetky a hlavne správne ekvivalenty slovenských slov vo francúžštine. 
Prvý problém nastal pri mäse, ktoré som potrebovala do legendárnych francuzákov. Keďže diétnu salámu sa slovník ani len neobťažoval nájsť, skúšala som rukami-nohami vysvetlovať o aký druh šunky mi ide. Najskôr len Annette, neskôr aj predavačke z oddelenia viande  (vjánd čiže mäso). Po 10tich minútach som tento boj vzdala a rozhodla sa, že diétny salám sa dá kludne nahradiť aj iným druhom mäsa. 
Druhý problém nastal pri zaobstarávaní ingrediencií na bábovku. Múku tu majú úplne inú ako u nás, navyše aj delenie majú úplne odlišné od toho nášho. To som si naštudovala vopred a poučená najmä kulinárskymi stránkami, som šla po špeciálnej múke určenej výhradne len na gâteau (gató) alebo koláče.  
Ako problémom sa však ukázala na prvý pohľad a preklad celkom jednoduchá vec, a to prášok do pečiva. Slovník mi túto komoditu identifikoval a až podozrivo ľahko a rýchlo preložil. Keď na mňa Annette začala mávať papierom na pečenie, zamyslela som sa, či som to zle prečítala a tak vrámci overenia správnosti, som jej ukázala nákupný zoznam. A nie, čítala som to správne, aj prízvuk som mala krásny parížsky, chyba bola na strane slovníka. 
Začala som teda Annette vysvetlovať, čo vlastne hľadám. Samozrejme po francúzsky, neswitchnem predsa do angličtiny. Moje sebavedomie v znalostiach miestneho jazyka dostalo facku hneď v prvej vete, keď som zistila, že okrem je cherche (ž šerše alebo ja hľadám) neviem prášok do pečiva opísať nielen vo francúžštine, ale v tom strese ani v slovenčine. 
Našťastie mám za sebou niekoľko rokov vianočných skúseností pri hre Activity, ktoré sa mi v tejto situácii veľmi vyplatili. Divoké rozhadzovanie rukami v snahe pantomímou zahrať prášok do pečiva a kde-tu pár francúzskych slov padlo na úrodnú pôdu a Annette výťazoslávne vytiahla z regálu levure chimique (levúr šimik a.k.a. prášok do pečiva).

Po tomto podnetnom zážitku som sa šla odreagovať na kávu a obed, aby som sa stihla včas vrátiť domov a začať kuchtiť. Pripravila som si všetky potrebné komodity na kuchynský stôl, okolo seba omotala zásteru ako naozajstná kuchárka, nascrollovala recept na bábovku a cesnačku na jabĺčkovom compe a zábava mohla začať. 
Po Lili nebolo chyru ani slychu. Pípla mi od nej len sms, že trošku bude meškať. Aj som bola rada lebo už od nákupu som bola trochu v strese a jej neustále otázky čo má robiť by ma zrejme len vyrušovali.
Postupne som sa pustila do varenia. Začala som celkom od konca, dezertom
a kým som sa dostala k polievke, Lili sa dovalila domov. Bolo už pol osmej, koláč sa mi chladil na stole, francúzaky si užívali posledné lúče elektrickej trúby a zemiaky do polievky sa práve chystali vrieť. 
Lili si rýchlosťou uragánu natiahla zásteru, vyhrnula rukávy a jedným dychom sa ospravedlňovala za meškanie a pýtala čo má robiť. Rien alebo po našom nič, bola moja stručná odpoveď.
Lili hodila smutný pohľad tak som jej dala uvariť aspoň kávu, nech sa necíti moc blbo. Možno sa ani necítila, ale ja som mala chuť na kávu a ona to blbo zahrala.

Postupne sa začali zliezať domáci. Po jednom, aby ma náhodou nevyplašili ak by prišli naraz. Postupne som ich usadila do salle à manger (sal a manžé) alebo do jedálne a začala servírovať. 
Pri tejto príležitosti sa mama Annette rozhodla, že vytiahne strieborný príbor a lepšie taniere nech to má úroveň. Na stôl postavila aj víno. Červené, vraj veľmi kvalitné. Otec Olivier ochutnal, ochutnala aj dcéra Valentine a obaja sa zhodli, že je s najväčšou pravdepodobnosťou zlé. Mama Annette sa ich snažila predvedčiť, že to tak má chutiť a je to úplne v poriadku. Neverili jej a ona sa na dôkaz svojej pravdy rozhodla neotvoriť nové, ale vypiť aj ich prídel keď sú takí hákliví.

Každému jedlu predchádzalo vysvetlovanie čo im to nakladám na tanier, z čoho sa to skladá a prečo to je typicky slovenské. Že by som toho stresu nemala málo, musela som to dať najskôr vo francúzštine a potom aj v amerikánčine pre našu americkú spolustravníčku, ktorá sa rozhodla, že zrovna dnes si nenechá ujsť večeru. 
Ako prvá sa podávala cesnačka. Na vysvetlovanie pomerne jednoduchá vec avšak to by som nebola ja keby to nemalo nejaký zádrhel. V cesnačke plávali mini halušky, ktoré sa robia z múky a žĺtka, a ktoré ich nesmierne zaujali. Ešte viac ich zaujalo, že to nie je kupované, ale vlastnoručne robené. A tak som vysvetľovala techniku výroby. Opätovne sčasti pantomínou a sčasti normálne vo francúzštine.

Francúzske zemiaky som servírovala so šalátom, uhorkovo-paradajkovo-cibuľovým. Šalátom som prekvapila asi najviac. Francuzi jedia šalát zásadne ako predjedlo, k hlavnému jedlu nikdy. Keď som im vysvetlila, že tento šalát sa je ako príloha k francúzakom, chvíľu neveriacky pozerali jeden na druhého, ale podvolili a naservírovali si to podľa mňa.  Nakoniec im ten šalát chutil najviac zo všetkého. Keby som to vedela, urobím len to a mala by som o tri hoďky v kuchyni menej.
Ocenili aj francúzaky, aj si dali duplu a zbodli to kompletne všetko. Neostalo ani omrvinky. Velmi ich pobavil aj názov jedla a prirovnanie „francúzske“. Pri tejto príležitosti sa právom rozhorčili, že to je ako s french fries, ktoré sú belgické a každý im hovorí francúzske. No uznajte, toľká nehanebnosť!

Bábovka sa mi tiež podarila. Aj napriek tomu, že som na začiatku v strese do nej hodila namiesto masla olivový olej.  A nie zrovna obyčajný, ale extra extra panenský s extra dávkou arómy. Cesto chutilo a voňalo po olivách a pripomínalo skôr šalát ako dezert. Šupla som tam v rámci záchrany o niečo viac cukru a kaka. 
Apropo, cukor. Cukor sa predáva zásadne v krabiciach od džúsu. Normálne pomarančového Happyday, len krabica je biela a svieti tam nápis sucre.

Pomohlo a olivovú arómu som trochu zjemnila. Ale nesťažoval sa nikto a ja som im prízvukovala, že toto sa mi podarilo naozaj výnimočne dobre, úplne ako od babičky. 
Večera teda dopadla dobre, priam až úspešne. Vyslúžila som si hromadný potlesk a uznanie, že som toľko jedla pripravila celkom sama. Standing ovation som si nevyslúžila, ale chce sa mi veriť, že to preto lebo im plné bruchá vstať nedovolili.

V rámci stravovania som sa dozvedela aj niečo o histórii slovného spojenia „bonne appétite“. V minulosti, ak ste niekomu takto slušne želali nech si to jedlo užije a chutí mu, vlastne ste mu želali, aby sa po tom jedle hlavne dobre vyprázdnil na toalete. Doslovne to totiž znamenalo, aby mu dobre trávilo.
Až neskôr sa to začalo chápať ako prianie dobrej chuti. Tak teda pozor čo a ako a komu prajete. Vo Francúzsku radšej nikomu nič pred jedlom.

Piatok sa okrem slávnosti slovenskej večere niesol aj v znamení začiatku Eura. Nebyť zvýšenej koncentrácie mužov v maskáčoch so samopalmi v rukách, by som to nepostrehla. Muži v maskáčoch sa tu prechádzajú všade. Stretnúť ich môžete nielen pri turistických atrakciách a fan zónach, ale takmer na každej ulici. Prechádzajú sa vždy v trojici alebo štvorici. V rukách majú samopal, prsty v plnej pohotovosti na spúšti a ďalšie zbrane, pušky, nundžáky za opaskami, keby bolo treba. Dnes som ich stretla aj v business zóne strážiť oblekáčov z medzinárodných korporácií, ak by sa niekto rozhodol, že treba zaútočiť aj tam. 
Vozili sa aj v metre.  Trošku menej ozbrojení, ale zato s výrazom zlostného pitbula. 
Vidno, že francúzi to Euro poňali naozaj zodpovedne a nasadili každého koho v armáde a polícii našli. Hodnotené počtom ozbrojencov, je tu naozaj celkom bezpečne. 
Teda, ak si odmyslíme už päť týždňov neustávajúci dážď. Žiadne ráno nie je slnečné, a žiadne poobedie nie je bezpečne suché. Za týždeň prídete zaručene aspoň zo dva-trikrát domov mokrí ako myš. 
Dáždnik je tu povinná výbava každej ruky. Je to taká nevyhnutnosť, že čiernych pouličných predavačov eiffeloviek nezastaví ani fakt, že už jeden dáždnik máte v ruke, a ponúkajú vám hneď ďalší.  

Vrámci bezpečnosti vás tu kontrolujú všade. Pri vchode do každého obchodu stojí chlapík v obleku s detektorom niečohonebezpečného, a vy mu musíte ukázať tašku. Zatiaľ stačí otvoriť, on nazrie dnu, prebehne to detektorom a pustí vás. Z bezpečnostného hľadiska zaujímavé keďže nekontroluje čo máte v zazipsovaných priečinkoch alebo pod svetrom ak ho zrovna máte v taške. Spolieha sa výhradne na detektorové čudo.
Zato v podnikoch sa spoliehajú len na svoje oči. Vybehli sme si s Lili v sobotu večer von na jedno pivo. Pred podnikom stál veľký černoch, čo do výšky, to do šírky. Jemu len tak pohľad do tašky nestačil a bez vyzvania si začal prezerať čo v nej všetko mám. 
Keď už bol ten futbal, dala som si pivko. Naše nemali, tak som sa musela usokojiť s českým. Zásadna chyba dávať si české pivo v Paríži. Namiesto piva mi prišla malinovka vo flaši od Pilsnera. Rýchlo som to kopla do seba a zažiadala si normálne Guinnessa s penou, ako zvysok osadenstva podniku.
Lili sa nedala zlákať divnými východoeurópskymi pivami a šla hneď do Guinnessa. Na pene si za to vyslúžila krásne srdiečko. Ako sme sa neskôr dozvedeli, zapáčila sa miestnemu čašníkovi a takto neverbálne sa jej to snažil naznačiť. Nepochopila a tak jej to prišiel povedať aj so žiadosťou o telefónne číslo.
Lili sa dosť bránila lebo chlapec nebol veľmi jej typ, hoci ako sa priznala, už od 13teho decembra 2015 nemala sex (áno, takto presne dátumovo to formulovala, ona si to totiž zapisuje do špeciálneho sexdiára), tak možno by vedela aj obe oči privrieť.
Chlapec, váhou asi tak 25kg z čoho aspoň 10kg určite tvorili po zem dlhé dredy vypnuté vo vysokom drdole, neváhal a povedal si, že Lili treba pomôcť k správnemu rozhodnutiu. Doniesol nám  dva „baby guinness“ drinky (mini panák s Kahlua likérom a Baileys na vrchu, vyzerá naozaj ako mini guinness). 
Začala ma táto hra baviť a tak jej vravím, že nech ešte chvíľu váha, free drinkov predsa nikdy nie je dosť. Čašník mal trochu iný pocit a keď videl, že stratégia mu nefunguje, zapojil aj kamoša černocha vyhadzovača, toho čo nás kontroloval na vstupe. Asi mali pocit, že Lili závidím tento záujem a tak ho nasadil na mňa. Veru pri obhliadnutí sa okolo seba, som jej veľmi nezávidela a z toho, čo sa ponúkalo si mohol chalan vybrať aj niečo oveľa sympatickejšie ako ozrutného černocha. Napríklad voľne postávajúceho Harry Pottera od vedlajšieho stolu. Ten bol asi to najlepšie čo sa tu dalo nájsť. 
Černoch, kontrolór kabeliek, sa najskôr nenápadne točil okolo nášho stola a keď Lili zdrhla na toaletu, zacítil šancu. Neobťažoval sa žiadnym small talkom, ale rovno mi strčil do ruky papier a pero, že číslo by chcel. Usmiala som sa a posilnená ďalším free baby guinnessom, som rýchlo naškriabala nejaké číslo na papier. Ak by mal potrebu overovania správnosti na mieste, len som vymenila zo dve čísla z toho naozajstného, aby som mohla zahrať, že som sa akože pomýlila. Predsalen, za dva drinky jedno falošné francúzske telefónne číslo, celkom fajn obchod.
Lili dala nakoniec tiež číslo. Ona dala správne. Asi fakt chcela sex a neodradilo ju ani to čo mal chlapec na hlave, ani to čo sa skrývalo v spleti dredov. Chlapec to chcel tiež a asi aj rýchlo lebo sme ani nestihli prísť domov a už jej písal, či teda mu dala číslo za účelom stretnutia alebo len tak zo slušnosti. Ako tento romantický príbeh pokračoval neviem, ale Lili sa tvárila, že ona mu neodpíše ani len zo slušnosti. Jedine teda, že by ju popadol chtíč, som si domyslela.