z denníka Parížanky..jour 04

Tak už dva týždne je zo mňa parížanka. Každý deň sa nechávam viac a viac strhnúť miestnym duchom a ruchom. Ruchu je tu obzvlášť veľa. Premávka je hustá v každú hodinu a dokonca neustáva ani v deň pracovného pokoja. Ulicami Paríža sa nesú zvuky klaksónov takmer neustále. Po dlhšej dobe sa ich naučíte aj rozoznávať. Parížania trúbia aj v momentoch kedy by našinec nezatrúbil lebo nič sa na ceste nedeje. U nich sa deje stále niečo a aj taká príjmená vec ako postávanie na červenú si zaslúži hlasné ocenenie.
Parížania v autách sa nedajú vyrušiť ničím. Ani susedným autom zúrivo bzučiacim naokolo. Ani sanitkou, ktorá okrem sirény používa aj klaksón a svetelnú show. Parížana v poobednej špičke nevyruší nič a pred seba nepustí ani tú sanitkovú show, bárskeby v nej umieral jeho príbuzný.
Chodci sa dopravnej situácii primerane prispôsobili a vodičom to tu vôbec neuľahčujú. Voľným krokom, či jemným poklusom, sa hádžu pod autá vždy keď na nich na prechode blikne červený panáčik. Vodiči si zvykli a tak v prípade, že na prechode je zelená, spokojne pokračujú v jazde, a keď náhodou blikne červená, slušne zastavia chodcom. Prvý týždeň som z toho bola zmätená, ale už som sa adaptovala a cestu preskakujem zásadne na červenú ako pravá parížanka.

Ďalšia zaujímavosť, ktorú som odpozorovala, sa týka miestnych pohostinstiev všetkého druhu. Ak vás na ulici popadne hlad alebo chuť na kávu a rozbehnete sa po prvej voľnej stoličke, ktorú uvidíte, robíte veľkú chybu a parížanov tým priam urážate. Správny postup v prípade hladu a smädu je nasledovný :

• ako prvé je dôležité identifikovať pohostinstvo, v ktorom sa chcete najesť a napiť
• ako druhé sa musíte rozhodnúť, či sa chcete tlačiť v rade stoličiek a stolov na ulici vonku alebo normálne vnútri alebo to dáte na stojáka pri bare
  • ak ste sa rozhodli pre tlačenicu pred podnikom, pripravte sa na veľmi veľmi tesný telesný kontakt s okolím. Parížske sedenie vonku má síce svoje čaro výhľadu, ale sedíte tak tesne vedľa seba, že by to mohlo byť považované za harasment
  • ak ste sa rozhodli dať to na stojáka pri bare, ušetríte dosť eurokorún, ale zasa jesť sa vám bude blbo a aj ta káva sa lepšie pije pri sedení. Túto alternatívu odporúčam v prípade záujmu o alkohol. Ten sa dá piť aj na stojáka.
  • ak ste za istotu sedenia vnútri kde máte dosť priestoru na osobnú zónu, ešte stále ste nevyhrali lebo toto je len začiatok
• ako tretie musíte vojsť do pohostinstva a pred sadnutím si, sa spýtať čašníčky alebo čašníka, či si môžete v pohostinstve sadnúť a odpovedať na zákernú otázku, či budete jesť. Uistenie sa, či si môžete v pohostinstve sadnúť je obzvlášť dôležité a pokladá sa to za slušnosť. Keď si sadnete len tak na burana, vystavujete sa riziku nepríjemnej obsluhy pretože povedzme si pravdu, ani vy by ste s úsmevom neobslúžili niekoho kto vás takto nepatrične urazil.
• po vzájomnom odsúhlasení si sedenia či státia a účelu návštevy pohostinstva, sa môžete v kľude usadiť na vybrané miesto a objednať si
• parížania sú zvyknutý na veľa jedla takže nesnažte sa ich uraziť neobjednaním si dezertu. Táto možnosť prichádza ešte pred kávou takže ak sa chcete dostať bezpečne až tam, urobte si miesto aj na dezert.
  Inak samotné stolovanie je úžasným zážitkom. Určite treba navštíviť originál francúzske pohostinstvo a dať si obligátnu cibuľovú polievku. Mala som, bola výborna a chutila úplne ako od Vizky vtedy na Sokolíku, čím by som rada vyzdvihla jej kuchárske umenie. Odlišovala sa len tým, že táto francúzska mala obrovskú krústu zo syra takže najskôr ste sa museli prehrýzť syrom a až potom ste si mohli vychutnať polievku.

Ak vás pri francúzskom stravovaní ako prvé napadne bageta a nie cibuľová, nezúfajte, nie ste mimo. Zaručeným spôsobom ako rozpoznať francúza od turistu je bageta. Bagetu nosia pod pazuchou všetci domáci, veľa a každý deň, a pri každom kroku si z nej ukusujú. A čím väčšia bagea, tým viac francúz. Chýba im len povestný červený baret. Hoci domáca pani Annette ma upozornila, že ak francúz tak baret rozhodne čierny. Za púťou za bagetou ich nezastaví žiadne počasie. V tom najväčšom daždi sa namiesto dáždnika držia bagety akokeby ich mala zachrániť. Tento model má samozrejme svoje pravidlá a ako by to bolo keby som práve ja nenarazila na onú povestnú výnimku. Moja francúzska rodina bagety nekupuje a neje. Kupujú sucháre pre otca Oliviera a z času na čas nejaký ten pain a.k.a. chleba, po našom normálne krájaný toastový v sáčku.

Okrem bagety taký/taká vrai parisien/parisienne alebo pravý/pravá parížan/parížanka v jednej ruke držia cigaretu. Fajčia tu všetci a všade. Naozaj všade - na ulici, v podnikoch, pred podnikmi, pred obchodom, pred firmou… proste všade kam pozriete. Pokiaľ parížan zrovna nepracuje, ale presúva sa z bodu A do bodu B, nezdržuje sa postávaním pri fajčení, ale fajčí plynule pri presune. Chodiacich fajčiarov tu je viac ako tých postávajúcich. Zrejme to súvisí s tým, že všetci a stále tu behajú. Spomaľujú do chôdze len pri fajčení.
Ak by ste si mysleli, že v rámci kultúry fajčenia je dostať cigarety rovnako všade ako sa všade fajčí, omyl! Cigarety sa dajú kúpiť len na jednom jedinom mieste, a to v Tabacu. Tabac je mini obchodík s jedným pultom s kasou, za ktorým postáva znudený pán tmavšej pleti a za ním sa nachýdza dlhýýýýýýýýýýýý regál s cigaretami. Na zmätenie fajčiara ponúkajú rôzne druhy, chute a značky. A každá krabička má okrem pekného horoskopu, čo vás pri fajčení môže postihnúť aj obrazovú fotodokumentáciu pre tých, ktorí nevedia čítať.
Nikde inde ako v Tabacu cigarety nekúpite takže púť za fajčením môže byť pre turistu celkom zábavny spôsob ako spoznať rôzne parížske uličky a zákutia. Tabacov totiž aj napriek rozvinutej kultúre fajčenia, nie je zbytočne veľa. Asi si povedali, že keď už tu ten zákon proti fajčiarom neprešiel v tak drsnej úprave ako v iných EU krajinách, aspoň to tým fajčiarom zťažia.

Ako každé správne veľkomesto majú aj v Paríži dievčatá ľahkých mravov. A ako správne parížanky sa úplne odlišujú od toho, čo poznáme z iných metropol. V sobotu na obed sme sa s číňankou Lili vybrali na prechádzku do Bois de boulogne a a som mala možnosť spoznať aj odvrátenú stránku Paríža. Bois de boulogne je obrovský park v 16tom arrodismente alebo po našom okrsku. Jeho súčasťou, resp. hneď za ním sa nachádza aj botanická záhrada kam sme mali namierené. Okrem krásneho prostredia a bežcov v počte obyvateľov Bratislavy, tu majú svoje biznis stanovisko aj dievčatá najstaršieho remesla. Postávajú voľne pohodené na ulici vedľa svojich minivanov. Oblečením sa zbytočne netiesnia. Jednak by mohli zákazníci namietať, že ide o zavádzajúcu reklamu keďže si kupujú produkt bez šiat. A tiež to nie je zrovna ich pracovná uniforma. A tak stoja uprostred príjemného parčíku v sobotu na poludnie a lovia zákazníkov. Čo na tom, že okolo sa prechádzajú mamičky s deťmi.
Stoja zásadne pred minivanom, ktorý slúži ako pojazdný office. Zákazník sa tak nemusí báť, že si zašpiní vlastné auto alebo že to bude musieť odtrpieť v lese medzi stromami a mamičkami s deťmi.
Ak dievčatá práve nemajú zákazníka a nebaví ich nahé stáť len tak na ulici, vybavujú si svoje v súkromí svojho officu. Na spätné zrkadlo predtým ešte zavesia farebný šál, ktorý značí, že sú free for biznis.
Zákazníci sa tak vyhnú karhajúcim pohľadom verejnosti. Teda len tak naoko keďže všetci tu vedia čo znamená ak klopete na také auto.