z denníka Parížanky..jour 03

Tak a je to presne týždeň čo som prišla do Paris. Za ten týždeň sa toho stalo veľa, odpozorovala som čo to a pomaly sa sa snažím splynúť s davom parížanov ako ozajstná parížanka. V piatok ráno v metre ma dokonca jedna teta indentifikovala ako francúzsku a tak na mňa spustila pár viet. Hluk prichádzajúceho metra mi nedal veľmi šancu jej rozumieť, ale pochopila som, že sa smeje z chudáka turistu, ktorý sa jej 30 sekúnd predtým pýtal ako sa dostane do svojho bodu B.
Tvárila som sa, že je to veľmi smiešne a nedala jej šancu smiať sa tak úprimne aj zo mňa. Môj jednoslovný súhlas d’accord “dakóóór” s jej smiechom ju asi nepresvedčil a celkom vážne sa ma spýtala, či nie som parížanka. Pohotovo som odpovedala non, je suis parisienne “nooo, ž svi parízien ” a rýchlosťou blesku som sa vzdialila, aby ma pri ďalších otázkach neprekukla.

Začala som sa socializovať so spolužiakmi, že nech si trénujem tú francúzštinu a mám tu trochu zábavy po škole. Z bohatej ponuky som si vybrala columbijskú celebritu, kanadského číňana a švajčiarskeho turka - kurda. Columbijská celebrita Jullietta sa s nami socializuje pomenej, väčšinou len cez prestávky lebo po škole si po ňu chodí jej mexický priateľ. Na poslednej prestávke výrazne narušila moju bezpečnú osobnú zónu. Vystrčila na mňa ukazovák, potiahla mi spodné viečko a pozrela mi zblízka do oka. Asi nejaký miestny columbjský zvyk pri udelovaní komplimentu. Vraj mám pekné oči, mi následne povedala. Občas sa s nami socializuje aj nemka Inka. Stredoškoláčka, ktorá ma asi o mesiac skúšky z francúzštiny a tak sa prišla učiť.
Chodíme všetci spolu na obed po škole a preberáme čo sa dialo na hodine. Trénujeme hlavne angličtinu.

Inak v triede máme aj jedneho Honzíka a.k.a. přijmeš moji rúži. Vola sa Said s dvoma bodkami na i a je to turek. Said s dvoma bodkami na i všetko vie a je veľmi snaživý typ. A hlavne má veľmi špecifický prejav keď rozpráva. Veľa gestikuluje, ale nie dynamicky, skôr ako Julio Iglesias, iba používa obe ruky pri tom. Spôsob akým rozpráva pripomína Honzíka z legendárnej reality show o hľadaní lásky. Má aj rovnaku vlnu vo vlasoch.

Včera bola noc múzeí v Paríži. Šla som aj so spolubývajúcou Lili pozrieť. Vybrali sme Musee d’orsay a vystáli si pol hodinku v rade na umenie. Lili sa tesne pred cieľom rozhodla, že ona ešte počká na svoju kamošku Lujzu z Nemecka. Kamoška Lujza je originál nemka, svetlá a blondýnka, vysoká a štíhla. Čistá rasa. Naozajstná. Od Matella.
Lili teda čakala a ja som šla dnu sama. Najskôr ma celú presvietili, skontrolovali mi kabelku a keď zhodnotili, že nic nebezpečné a hodnotné nemám pri sebe, pustili ma dnu.
Bolo skoro, múzeum len otvorilo, tak som si to ako prvé nasmerovala do suvenírového obchodíku. Vravím si, smálo ľudí, kým skončím s prehliadkou, bude ich tu miliarda a nič nepozriem. Suveníry majú pekné. Kúpila som si ich presne nula.
Keďže bola noc múzeí, mali tu aj sprievodny program. Na tej slovenskej noci som ešte nebola, tak neviem či to tak je aj u nás, tu ma to príjemne prekvapilo. Medzi sochami sa rozložil orchester a pekne mi k tomu prezeraniu obrazov a sôch hral. Na prvé počutie veľmi príjemné, na druhé nie až tak nakoľko hudba bola neustále prerušovaná vravou ľudí okolo. Každý návštevník mal pocit, že sa musí veľmi hlasno a dôrazne vyjadriť k tomu čo vidí. Rovnakú potrebu mali aj deti, ktoré tam nadšene pobehovali alebo zúfalo vrieskali v kočíkoch. Rodičia nevyzerali, že im rozumejú a tak ich radšek nechali tak. Však je to milé keď sa deti prejavujú. Aj by som im povedala, že nie je, ale tak bohatú slovnú zásobu vo francúzštine ešte nemám, tak som sa snažila naznačiť to pohľadom.
Ak si odmyslím množstvo ľudí a hluku, múzeum ako také bolo veľmi pekné. Na každom poschodí hrala živá hudba. Kde tu sa prechádzali tety kurátorky v dobovom oblečení a rozprávali zaujímavosti zo života Monet- ho.

Po troch hodinkách impresionistov a Rodina, sme sa s Lili a jej kamoškou Lujzou pobrali do ďalšieho múzea. Musee d’orangerie je vraj rovnako pekné. A bolo hlavne blízko, čo by kameňom cez Seinu dohodil.
Rovnako dobrý nápad malo ďalších asi 500 ľudí. Boli rýchlejší a už stáli v rade na presvietenie svojich veci pri vstupe do múzea. Vravím si, nevadí, však stála som v rade aj do prvého múzea, pár minút na vzduchu a bude to. Omyl! Tento rad bol dlhší. O hodne hodne dlhší. Pri predstave, že toto všetko sa presunie dnu a rovnako hlučne bude komentovať každý exponát, som to vzdala. A pri pomyslení, že takéto rady budú asi všade, som túto kultúrnu noc vzdala úplne a pobrala sa domov.
Noc bola príjemná teplá a tak som sa rozhodla, že to dám pešo. Predsalen, treba trochu športovať pri tých večerách, ktorými ma tu trápia cez týždeň.

Tu vo Francúzsku sa večeria úplne inak ako u nás doma. V prvom rade, večeria spoločne celá rodina, čiže s jedlom sa čaká až do momentu kým nie sú všetci doma a za stolom. To by ešte nebolo zvláštne, veľa rodín aj u nás doma spoločne večeria. Iba tu sa večeria najskôr o pol deviatej večer keďže sa čakajú. A keď už sa stoluje, je jedno či v reštaurácií alebo doma, kompletné menu musí byť. Večera pozostáva z troch chodov.
Najskôr sa je šalát. Nie, nie taký ako u nás. Ako šalát sa podáva buď paradajka s cibuľov, kuskus so zeleninou alebo napríklad v piatok sme mali suchú rukolu. Áno, normálne suchú rukolu vo veľkej šalátovej mise. Bez inej zeleniny, bez prichutenia, bez ničoho. Najhoršie je, že francúzi sú tak veľmi slušní, že vás nechajú nabrať si prvú. Ak ste v živote nevideli podávať suchú rukolu ako predjedlo, máte problém rovnako ako ja.
Večerali sme výnimočne sami dvaja s otcom Olivierom takže som bola v naozaj nezávidenia hodnej situácii. S úsmevom som si ako prvá nabrala suchej rukoly. Mozog mi pracoval 200%. Myšlienky “čo s tým ďalej” naskakovali v zrýchlení F1 z 0 na 260 za sekundu. Pozorovala som otca Oliviera, čo urobí. Otec Olivier je stará škola a tak slušne čakal kým sa pustím do tejto chuťovky. Po polminútke trápneho pozerania sa, som sa teda rozhodla, že olivovým olejom nepokazím nič a šupla som si to na tú suchú rukolu, a s chuťou sa pustila do toho.
Otec Olivier to vyhodnotil ako signál, že všetko je v poriadku a môže si dať aj on. Sledovala som čo urobí. Vykašal sa na rukolu, načiahol sa po suchároch a s chuťou si dal suchárik s másielkom. Nemal doma ženu, jedna dcéra večerala vonku so susedom, druhá odchádzala na žúrku do školy, a tak využil možnosť najesť sa konečne toho čo mu chutí a nie zdravých vecí, čo do neho pchajú. Niekto sa do tej rukoly ale musel pustiť, aby mal otec Olivier alibi, a tak som to schytala ja.
Po takomto výbornom predjedle nasleduje hlavný chod. Hlavný chod je vždy mäso a zelenina čiže veľmi zdravé a relatívne diétne jedlo nebyť tej nočnej hodiny. Vo štvrtok sme mali napríklad steak a fazulu. Steak jedia francúzi krvavý, resp. rúžovkastý ako mi otec Olivier vysvetlil. Ak si niekto dá prepečený a.k.a. well done, vyslúži si veľmi pohŕdavý pohľad. Dala som si rúžovkastý. Jednak mi taký najviac chutí a aj som sa chvíľu tešila, že som ako francúzi.
Nakoniec je samozrejme dezert a syr. Syr sa je najskôr. Vyloží sa z chladničky “čo dom dá” syrová ponuka a normálne lyžičkou dezertovou sa pustia do toho. Potom nasleduje niečo sladké. Väčšinou koláč s ovocím alebo niečo na spôsob našej bábovky, len bez kakaa.
Večeria sa takto každý deň a väčšinou to nedajú pod hodku a pol. To znamené, že keď dojeme tak je príjemných 22 hod. Raz sme to dotiahli aj na krásnych 23.00.
Po večeri nasleduje čarovná formulka “bonne nuit” a každý sa poberie do svojej izby. Predsalen, keď dovečeriame, je už noc a väčšina skoro ráno vstáva do práce. Tiež je to aj taká zvláštnosť, ktorú som tu odporozovala. Rodina spolu síce večeria alebo obeduje, ale nesocializuje sa ako u nás. Spoločné posedenie pri TV alebo len tak v obývačke ako u nás, tu nepoznajú. Tu každý trávi čas vo svojej izbe. Vychádzajú len za spoločným jedlom do kuchyne a potom šup ho naspäť do bezpečia svojej izby.

Dnes je nedeľa. Večeriam dnes sama, dám si teda niečo ľahšie a v normálnom slovenskom čase o 18tej. Urobím si úlohy, ako správny študent v nedeľu večer tesne pred odchodom do postele, a nový týždeň sa môže začať.