z denníka Parížanky..jour 02
Dnes bol ten deň D, začala sa škola. Ako to tak v škole býva, začína sa ozaj skoro a ani v Paríži neberú ohľad na fakt, že mam dovolenku.
Vstávala som štandardne o šiestej rano. Lenivá a pomalá som bola presne tak ako doma takže raňajky a rannú kávu som tiež nestihla. Ako správny vojér som odpozorovala, že byť Parížanom znamená počúvať hudbu, a počúvať ju stále a všade.
Nuž vzala som svoje “beats” sluchatka, pustila si Morušu čiernu, nech mám aspoň takto k domovu blízko, a vybrala som sa na metro.
Na moje veľké prekvapenie som nesplynula s davom, ale ešte viac vytŕčala. Parížania totiž počúvajú hudbu, ale zásadne len cez takmer neviditeľné jabĺčkove slúchadla, ktoré tu zjavne distibuujú aj k nejabĺčkovým telefónom. S mojimi štýlovými beatsmi som vzbudila mierne pohoršenie a vytrhla inak spokojne spiacich obyvateľov Paríža z ich ranného “metro-sna”.
Druhé pohoršenie som vzbudila chýbajúcou fotkou na miestnej električenke. Človek by si myslel, že pri takto premakanom systéme verejnej prepravy a.k.a. MHD bude električenka fungovať bez najmenšieho problému. Ááááááá omyl!
Ako prvú závadu slečna za okienkom identifikovala neprítomnosť fotografie. Doteraz netuším ako tie otváracie dvere zistili, že nemám fotku, ale tak predsa len sme na západe a majú to tu modernejšie. Ako druhú závadu zistila, že síce mi na letisku iná teta za okienkom predala týždenný lístok, skásla ma zhruba 22 evri, ale nezaktivovala.
Po úspešnom vyriešení problému a dôraznom upozornení, že fotka je potrebná a musím si ju zabezpečiť som mohla vyraziť v smere “škola”.
Musím povedať, že to Londýnske mi je bližšie čo do výzoru. Vozne majú v Londýne vytúnovanejšie a zdá sa mi, že je v nich aj viac priestoru. Tu je viac priestoru na sedenie, ale zasa v rannej špičke to až taká výhoda byť nemusí. V zásade sa vlastne nesťažujem. Oba systémy MHD, tuším ich tak môžeme nazvať a neuraziť, sú ukážkou toho ako sa to dá a ako transport commune a.k.a. verejná doprava, môže byť príjemným spôsobom cestovania.
Ale tú fotku aj tak stále nemám, hrám sa na rebela. Snáď nedostanem pokutu od revízora alebo čo to tu chodí.
V škole bolo fasa. Najskôr som bezradne, avšak s úsmevom, postávala v “accueille” ( čítaj “akuj” a predstav si recepciu) až si ma všimla jedna slečna a nasmerovala ma do miestnosti, v ktorej ma budú najbližšie dni vzdelávať.
Dostala som aj nejakú super brožúrku s programom školy, na ktorom sa určite nezúčastním keďže to hrám na Parížanku a nie na turistku. Ale tak vzala som si, uvidíme, možno sa hecnem a dám tomu šancu.
Učebnicu som nedostala. Vraj mám prísť po hodine ( štandardnej štvorhodinovej) a poviem im či som spokojná. Po príchode prvého študenta som zistila, že spokojná nebudem.
Učebnica, ktorú tu používajú sa volá TOTEM. A je to presne tá istá učebnica, ktorú používajú aj na Slovensku vo Francúzskom inštitúte, a ktorá si spokojne žije svojim životom u mňa doma v obývačke na čiernom stolíku pri okne.
Tak si vravím, nevadí, možno ju dostanem zadara, veď kurz bol drahý. Nie, zadara mi ju nedali. Chceli peniaze a veľa. Našťastie, ja som mala v Bratislave na horúcej linke svoje dve skvelé kolegyne H&S, ktoré prišli s nápadom, že veď môže mi mama poslať knihy po autobuse. Bude to trvať jeden deň a jeden úsmev alebo čokoládu.
Neváhala som a poslala Gabike inštrukcie kde nájde knihy a kedy a kde ich odovzdá ujovi autobusárovi, ktorý bude tak zlatý, že ich privezie do Paríža.
Gabika, ako správna matka, neváhala a šla po knihy, aby dieťaťu urobila radosť a ušetrila nejaké to euro. Dieťa sa tešilo. Až do momentu, kedy mu nasratá matka zavolala, že je sprosté lebo dnes žiadny autobus do Paríža nejde, ide len do Ženevy. Do Paríža pôjde zajtra alebo v piatok.
No komu by napadlo, že pri odchodoch autobusov nie je dôležitý len údaj o čase odchodu, ale dosť zásadnú úlohu tam hrá aj dátum? Mne ani náhodou. Však normálna každodenná linka žltý expres do Paríža.
Tak som v čakačke na knihy. Je to napínavé. Napínavá bude určite aj cesta na miestnu stanicu kam prídu.
Spolužiakov mám tiež fasa. Máme tam jednu z Columbie, Julieta sa volá. Vraj to je nejaká miestna TV hviezda, ale rozumovo pomalšia, povedal študent Marcus z Canady. On vie, on s ňou pracuje. Ja neviem. Columbijskú TV nepozerám, ani TV Doma kde som na ňu zrejme mohla naraziť, tak mu budem veriť.
S Marcusom treba udržiavať dobré vzťahy, je režisér. Hneď mi napadlo, že by sa nám hodil na Filmový kvíz. S ním by sme to dotiahli aj do prvej trojky. Body by nám zobrali len za to nešťastné slovenské kolo. To by nedal ani Marcus.
Máme tam aj jednu tehotnú moslimku, jednu veľmi veľmi veľmi tichú japonku, jednu stratenú nemku a dvoch plájbojov z Turecka.
Ako čerešničku na torte nám poslali jednu američanku vo veku cca 40. Trošičku je preafektovaná. Teda tak trošičku viac ako by som mohla zvládnuť, ale tak nebudem sa prejavovať hneď v prvý deň v škole.
Američanka, Stephanie, po francúzsky nevie a nerozumie, a zásadne nehovorí. Pri každej otázke smerovanej na jej osobu, rozhodila vlasmi ako v reklame na dráájvetrtaft, rozhodila rukami, vzdychla a povedala “Mááááááj goššššš”.
Podvečer došlo k stretu čínskej a slovenskej kultúry. Objektom záujmu bol hrášok. Taký ten malý zelený, ktorý si vylúpnete a zjete. Spolubývajúca Lili so záujmom sledovala čo všetko som si priniesla z nákupu. Začala nevinne otázkou, čo sa chystám s tým hráškom robiť. Trochu nechápavo som sa pozrela, že veď jesť. Lili vypleštila oči a trochu nesvoja sa spýtala, že ako. Normálne, bolo prvé čo ma napadlo, ale pri pohľade na ňu mi došlo, že asi to nebude dostatočne vysvetľujúce a tak som prešla k názornej ukážke.
Lili na mňa so záujmom pozerala a neverila tomu čo vidí. Trochu to začalo prekvapovať aj mňa. Spýtala som sa teda, či tento druh zeleniny nepozná.
Pozná. Nepozná len spôsob akým ho jeme my. V ázii, alebo v číne, totiž hrášok nejedia za surova a vylúpnutím zo šupky. Oni z tej šupky odrežú konce a takto v celku to uvaria a až potom jedia. Toto čo som ja predviedla videla prvýkrát v živote.
Pri tejto informácii som vylpeštila oči ja. Až do tohoto momentu som žila spokojne s vedomím, že jedenie hrášku je tak bežná vec, že to nemôže nikoho prekvapiť. A nie, sú krajiny kde toto bežné nie je ani trošičku.
