z denníka Parížanky..jour 01

Ako správny frankofil som sa po prvom kroku "naučiť sa po francúzsky" odhodlala aj na druhý krok "testovanie znalostí v hlavnom meste Francúzska".  A najlepším spôsobom ako si tie znalosti otestovať je ubytovať sa priamo vo francúzskej rodine. Vyzbrojená slovníkom - fyzickým aj mentálnym, som nastúpila v jedno krásne nedeľné ráno do lietadla smer Paríž...

Po prílete a ako takom adaptovaní sa, bolo prvé ráno v Paríži celkom príjemné.
Zobudila som sa do úplneho ticha a jediný tvor, ktorý ma hneď ráno privítal bola čierna mačka. Chvílu celkom vytrvalo za mnou chodila a kňučaním sa dožadovala pozornosti, ale asi po 10 minutách jej došlo, že zo mňa ani mlieko ani strava nebude a tak sa odplížila späť do obývačky na svoj pelech.
Pôvodne to síce chcel byť gauč, ale teraz sa to podobá skôr na stanicu odchlpovania takže slušne povedané “pelech”.

Ako správny študent poučený nekonečne dlhým zoznamom pravidiel som sa ráno vybrala do kúpeľne na ultra rýchlu rannú hygienu, aby som nezaberala zbytočne priestor pre ostatných obyvateľov domácnosti.
Toto pravidlo som síce zvládla, ale v pokoji som ho mohla z prikázaných 5minút natiahnúť na príjemných 20 vzhľadom na fakt, že okrem mňa a mačky všetci obyvatelia bytu sladko spali až do obeda.

Po raňajkách a pokuse o troj-vetnú výmenu názorov v miestnom jazyku s papa Olivierom a šikmookou spoluštudentkou Lili, som sa vybrala na prechádzku. Cieľ bol veľmi blízky, Tour Eiffel, ktorú síce dovidím aj z okna, ale treba ísť aj na vzduch. Vonku nie je najkrajšie počasie a každú chvíľu by mohlo pršať, takže na vzduch síce treba, ale zasa nie ďaleko.
Trasa bola pomerne jednoduchá, prejsť cez cestu a v strede mosta zísť po schodíkoch na mini ostrovček, ktorý sa tiahne takmer až k Eiffelovke.
Pri tejto príležitosti som si pozrela aj Sochu slobody, tú originálnu parížsku.
Na moje prekvapenie, toto rozhodne touristic spot nie je, zato to celkom populárny športový, áno. Kúsok od nôh sochy sa nachádza mini športovisko, také to outdoorové, ktoré sa nájde aj u nás v Ružinove. Iba tu je asi tak 20 športových nadšencov a u nás krásna nula.
Hneď na tomto mieste som si aj odpovedala na otázku ako rozpoznať parížana od turistu. Parížan je oblečený v športovom, v ušiach mu hrá motivačná hudba, na paži ma zavesený telefón, ktorý sleduje jeho športový výkon a beží. Beží veľa a dlho a zrejme aj ďaleko. Kultúra behu sa tu celkom chytila. Behá sa stále a všade. Teda jedinou výnimkou sú zrejme miesta kde hrozí zrážka s turistom, čiže priamo pri historickom monumente. Inak bežia naozaj všetci, všade a stále.
Neviem, či to je tým, že je nedeľa alebo to je štandard. Toto musím ešte odpozorovať.

Inak pri Soche slobody majú aj lezeckú stenu. Tak som si spomenula na moje lezecké topánky, ktoré spokojne od minulého leta oddychujú doma v poličke. Mať túto informáciu, mohla som ich vyvetrať a zapadnúť medzi naozajstných parížanov.

Príchod k Tour Eiffel bol veľmi rýchly a rýchlo prebehlo aj moje zotrvanie tam. Foťák som sa neodvážila vytiahnuť keďže na každom kroku číhal predajachtivý černoch so selfiesticks a miniEiffelovkami tak škaredými, že by som sa aj nepriateľovi hambila ich doniesť.
V mozgovej výbave som si prednastavila jednoduchú vetičku “pas de tourist” a snažila som sa tváriť ako ozajstná parížanka ponáhľajúca sa niekam na kávu.

Netrvalo dlho a bolo mi umožnené túto krásnu vetičku použiť až trikrát, dvakrát pri spomínaných černochoch a raz pri slečne, ktorá sa snažila presvedčiť ma, že je utečenec a dala by si cigu.
Inak, nikdy by som nepovedala, že sa budem snažiť poprieť znalosť angličtiny, ale stalo sa. Základ lapenia zúfaleho turistu prefíkaným obchodníkom je otázka “ Do you speak English?”
“Non!”, bola moja pohotová odpoveď.

Inak, bezpečne tu je dosť. Priamo pod Eiffelovkou sa prechadzala skupinka vojakov. Každý mal na pleci zavesený samopal, teda aspoň od pohľadu to vyzeralo tak, ale mohla to byť aj iná strach naháňajúca zbraň. V rámci zabezpečenia rýchlosti zásahu mali chlapci zbrane v rukách, mierené na neurčitý cieľ a prsty pripravené na spúšti. Aj by to pôsobilo hrôzostrašne, ale ako tak stáli v skupinke a veselo si rozprávali, strach moc nenaháňali. A zdalo sa, že aj čierny obchodníci s vežičkami a selfietyčami si ich celkom obľúbili.

Po dostatočne dlhej dobe na prezretie Eiffelovky spredu a odzadu, a desiatoobedovaní, som sa rozhodla, že je čas nájsť príjemnú kaviareň niekde v okolí a dať si naozajstný obed.
Zašla som o pár uličiek ďalej, aby som sa vyhla príšerne predraženým cenám v kaviarňach v srdci turistickeho raja, alebo skôr pekla.
Kaviareň pôsobila príjemne, ba vonku sedeli domáci, reku idem dnu a skúsim, či si niečo pamätám z lekcie o stravovaní.
Čašníčka ma hneď na prvý pohľad odhadla na turistu a nedala sa zmiasť ani ukážkovým pozdravom v miestnom jazyku. Rovno to na mňa skúsila v angličtine. Avšak ja som bola o niečo rozhodnejšia a odpovedala som jej po francúzsky. Asi na dve minúty som ju zmiatla, ale pri tretej vete spozornela a switchla späť do angličtiny. Túto hru sme hrali až do konca. Ktovie, či ju to bavilo rovnako ako mňa?

Po dobrej cibuľovej polievke so syrom a riadnom espresse, som šla ďalej objavovať krásy okolia môjho bydliska.
Priamo cez rieku oproti domu, v ktorom bývam je veľké nákupné centrum. Nahliadla som dnu, že zistím, či tam nie je Orange alebo iný operátor a zakúpim si kartu.
Hneď pri vstupe ma prekvapil miestny SBS-kár s požidavkou, že mi chce nahliadnúť do tašky. Tak sa pozrel, prešiel ju detektorom čojaviemčoho a keď nič nenašiel, pustil ma ďalej.
Orange som našla, ale je nedeľa a tak majú zatvorené. Inak, tu majú všeobecne všetko zatvorené v nedeľu, som sa dozvedela. Teda okrem pár obchodov, ktoré chcú trhnúť tržbu na turistoch. Polka centra teda bola zatvorená a polka sa tešila z turistov.
Cestou som stretla aj Miška Korsa, tak som sa šla pozrieť po čom to ide v Paríži, keďže on patril do skupinky tešiacich sa z turistov. Ide to draho, ale o to viac premotivovaný personál majú.
Hneď po mne skočil jeden a keďže si všimol, že už mám tašku od Miška, spustil na mňa. Čo presne neviem, zachytila som otazku kde som kúpila túto tašku a že teraz ju majú vylepšenú o jeden zips, ak by som som mala zbytočných niekoľkoveľaeuro. Veľa sa mi snažil povedať, veľa sa pýtal avšak ja som nemala zbytočných niekoľkoveľaeuro a ani nebola tak dobre jazykovo pripravená ako hoďku dozadu na čašníčku, a tak som sa len usmiala a utiekla skôr ako dokočil poslednú vetu.

Po návrate domov sa musím vrhnúť na slovník a pripraviť si aspoň zo štyri vety, čo pekné som počas dňa zažila. Domáci toto moje vzdelávanie v jazykoch berú vážne a snažia sa rozprávať na mňa veľa, patrilo by sa dnes povedať aspoň o jednu vetu viac ako včera :)